Ida Kelarová & Romano Rat: Staré slzy

Hneď na úvod sa priznám: mám rád cigánsku hudbu. Páči sa mi jej melodika, naliehavosť a sila. Vždy si rád pozriem Hanákov film Ružové sny s mladou Ivou Bittovou či Věrou Bílou. Ale v živote som nepočul nič pôsobivejšie, ako nový album Idy Kelarovej a skupiny Romano Rat. Isto, môžete ma obviniť zo zaujatosti a osobnej preferencie. V tom prípade vám odporúčam vypočuť si tento pozoruhodný album. Som si istý, že potom pochopíte banálnosť takýchto obvinení.

Vydavateľstvo Indies je vzhľadom na svoju alternatívnu a širokospektrálnu orientáciu nútené používať štýlotvorné škatuľky. Staré slzy zaradili do šuflíka romjazz. Nechcem sa púšťať do polemiky, na to je tento album príliš krásny. Charakterizoval by som ho asi takto: originálne zaranžované piesne s cigánskou melodikou a prvkami blues, využívajúce tradičnú folklórnu cigánsku inštrumentáciu (husle, akordeón) v kombinácii s komorným jazzovým obsadením. Po kompozičnej stránke je tá hudba veľmi jednoduchá. Aj keď sa jedná o vynikajúcich hudobníkov, väčšinou nemajú znalosti z hudobnej teórie. Osvojili si tri základné stupne funkčnej harmónie. Sila tejto hudby spočíva práve v tejto zdanlivej jednoduchosti, pomocou ktorej dokážu vyjadriť skutočne silné emócie.

Úvodná skladba Balvaj phurdel začína tichým kontrabasovým groovom, ku ktorému sa pripojí nefalšovaný zvuk fender rhodes piana, bubeník s metličkami a nad tým nežne, “stan-getzovsky” preluduje saxofonista Günter Koči. Atmosféra skladby evokuje neskorú nočnú hodinu v jazzovom bare, kde si svetlo reflektora len s námahou razí cestu cez husto zafajčený vzduch na malé pódium. Do toho Ida Kelarová svojím zamatovo mäkkým altom s maximálnym precítením spieva. O živote, smrti, túžbe po domove, láske… Cigánska hudba je vo svojej podstate silne bluesová (hlavne princípom jednoduchosti), aj keď melodikou sa od blues líši. Napriek tomu sa v speve Idy Kelarovej občas objaví krásne neurčitý blue tón, krehký a zároveň silný, priam eroticky zvodný.

Tie najsilnejšie miesta albumu však nastávajú v refrénoch, kedy sa ozvú sprievodné zborové hlasy. V tých zboroch je ukryté najväčšia krása rómskej kultúry. Vychádza z najhlbšieho vnútra človeka, prenáša sa z pokolenia na pokolenie a je nezaťažená klasickou európskou “bielou” estetikou. Preto je Kelarovej hudba taká príťažlivá, najmä pre nás, čo sme denne konfrontovaní s nemennými estetickými paradigmami a ideálmi, ktoré pred sebou tlačíme ako pozostatok vývoja tradičnej európskej kultúry.

Tento album budem do prehrávača vkladať asi veľmi často. Je to rozhodne jeden z najlepších albumov, ktorý kedy v tomto priestore vznikol. Spolu s vynikajúcim zvukom (čo u Indies nebýva pravidlom) sa tak toto cd stáva jednoznačne exportnou záležitosťou. A aj keď neverím tomu, že hudba dokáže liečiť, alebo premeniť zločinca na dobráka, po vypočutí tohto albumu som začal o tomto mojom názore pochybovať. Keby som mal parafrázovať slová Idy Kelarovej, tak toto je ten najkrajší smútok, aký som kedy počul…

Roland Kanik, Zionmag